Medzi Zelenou bránou a ulicou Stągiwną cesta prekračuje rieku Motławu. Dnes most umožňuje prejsť z Hlavného mesta na Ostrov sýpok, ale na starých fotografiách tu vidno aj koľajnice, vedenia a zdvihnuté časti vozovky. Každý z týchto detailov pripomína iný spôsob využívania tohto prístavného mesta.
Najskôr bol most Kogi
Prechod sa spomína už v roku 1357. Jeho pôvodný názov, Kogský most, ho spájal so susednou bránou a svetom stredovekej lodnej dopravy. Most poskytoval prístup do skladovej časti prístavu a zároveň bránil v ceste plavidlám plaviacim sa po rieke.
V 16. storočí bol most prestavaný podľa návrhu Dirca Danilsa. Objavil sa názov Zelený most, ktorý sa neskôr preniesol aj na bránu. Jeho pôvod sa niekedy vysvetľuje zelenkastým kameňom alebo povlakom na pilieroch, ale Gedanopedia uvádza ako pravdepodobnejšie vysvetlenie farbu náteru pokrývajúceho drevené prvky.

Keď mala prednosť loď
Pohyblivá časť mosta umožňovala prechod plavidlám, ktorých výška znemožňovala preplávanie pod uzavretým oblúkom. Na starých vyobrazeniach je možné vidieť konštrukciu s vysokými stĺpmi. Laná a protizávažia, ktoré nimi prechádzali, uľahčovali zdvíhanie mosta.
Pre peších to znamenalo prestávku na ceste. Pre posádky – možnosť dostať sa ďalej do vnútrozemia prístavu. Zdvihnuté oblúky najlepšie ukazujú, ako sa dve dôležité trasy, suchozemská a vodná, museli deliť o jedno miesto. Archívna fotografia zachytáva práve takýto moment čakania.

Oceľ, električky a nové mechanizmy
V roku 1883 vznikla oceľová konštrukcia na tehlových pilieroch, ktorú vyrobila firma Beuchelt zo Zielonej Góry. Ďalšia veľká modernizácia prebehla v roku 1928. Most dostal nové zdvíhacie zariadenia a technické riešenia museli zohľadňovať aj vedenia tramvajovej siete.
Na pohľadniciach sa teda oplatí hľadať nielen lode. Koľajnice, stĺpy a usporiadanie vedení pomáhajú pochopiť funkciu tohto mosta ako súčasti mestskej dopravy. Dnešná pokojná prechádzka sa odohráva na mieste, ktoré kedysi vyžadovalo koordináciu viacerých druhov dopravy.
Povojnový most pre nové mesto
Po vojnových zničeniach bol most opäť uvedený do prevádzky v roku 1948. Zachoval si formu zdvíhacieho mosta, avšak mechanizmus zostal nefunkčný. Tramvaje tu prestali premávať v roku 1959 a rekonštrukcia v roku 1993 upevnila jeho podobu ako nezdvíhateľného mosta pre peších.
Históriu mosta najlepšie spoznáte z dvoch perspektív: z jeho úrovne a z vody. Zhora je vidieť spojenie mesta so Spichrzovým ostrovom, z rieky – piliere a priechod. O susednej reprezentatívnej budove si prečítate v článku Zelená brána.
